Azalea Harvey

Věk: 38, vypadá na 20

Majitelka: Hubert

Popis: Strapatá. Bledá. Neupravená. Ako po smrti… A nie je? Vlastne vyzerá ako v momente svojej smrti, zrejme ako väčšina duchov tam. Ani smrť jej však nezvala množstvo pieh na tej rozkošnej tváričke a veru, že ich je mnoho! Toľko, že sa nedajú spočítať- kto by bol počítal pehy? Oči šedej farby s kúskom zelenej, čo radi pozorujú okolie a odhaľujú to, čo chce, aby bolo odhalené, sú olemované dlhými mihalnicami s nánosom čiernej riasenky, spod ktorých sa rada díva na ostatných. Úzky nos vysoko posadený a napokon pery. Ach áno, ako by sa len dalo na ne zabudnúť! Plné pery večne v slabom úškrne pobavenia, arogancie- jej pečiatka, častokrát i jemne pootvorené, jemne odhaľujúc biele zúbky, čo sú súčasťou jedného z jej krásny úsmevov- alebo viacerých, väčšinou falošných. Rozkošná tvárička lemovaná dlhými vlnitými vlasmi nezvyčajnej farby. Ryšavka. Rozcuchaná ohnivá hriva, v ktorej sa môžu vyskytnúť nepatrné kúsky hliny či malinkých konárikov- áno, to jej tkvie na hlave. Je to však zrejme prvá vec, ktorou zaujme, všakže? Nemyslíte? Dievčina by sa dokázalo skryť za stromom a nič by z nej nevytŕčalo, ani rúčka ani nôžka, jedine hlava, ak by to bol stromček a nie strom. Azaela má typickú postavu modelky z mola 20.storočia. Vysoká, chudá. Hrkajúca kostrička v pohybe- dobre, to je už preháňanie, ale Azalea je vskutku chudá a pomerne aj vysoká. Útle plecia. Dlhé nohy. Útly krk. Úzky pás. K jej postave toho nie je veľa, čo by sa dalo povedať. Pravdepodobne vyniká len svojou výškou, inak nie je nič prekvapujúcim. Najčastejšie ju vidno v jednom a tom istom. Do oka vám udrie do očí hnedo-biela kožušina na jej ľavom pleci, šál, ktorá sa na dlhom čiernom kabáte tenučkej látky vyníma ako čierna bodka na novom plátne. Následne sa ozve šuchom cípov čierneho kabátu, ktorý má zľahka prehodený na pleciach, tak že si rukávy robia čo chcú, a ktorého lem je len kúsok od žiarivo červených lodičiek s ostrou špičkou a zapínaním okolo tých chudých členkov. Vhodná obuv do lesa, čo? Ladne na Vás ukáže dlhým prstom v koženej rukavičke tej istej farby ako je kabát, než zmizne znovu z dohľadu, nezanechajúc za sebou ani stopu. A napokon.. Napokon do Vašich očí udrú biele šaty, ktoré držia len tenké ramienka na tom útlom telíčku. Sú krátke, sotva zakrývajú kolená, či chrbát skrytý pod kabátom. Vlastne je to nočný úbor, košieľka. Nie sú však úplne biele, pretože látka trošičku presvitá. Ružové bradavky. Línia rebier. Stavce chrbta. Fialové modriny… Všetko vidno. Samozrejme, jej telo má na sebe mnoho známo, nálepok, poškodenia. Ako napríklad škrabance na kľúčnej kosti, jazvy na chrbte, či vpichy na predlaktí- avšak všetko skrytý po kabátom, čo je cez ňu ľahko prehodený.

Povaha: Azalea je… Je ako jej meno- zvláštna, nezvyčajná, častokrát niekým iným. Jeden jediný pohľad dokáže prezradiť, že neistota či hanblivosť v nej nejak neexistuje, a ak áno, tak len v ozaj malom množstve. Verí si, možno až priveľmi, a má aj prečo, či nie? Pozornosť jej nevadí, ale nedožaduje sa jej často. Naopak, keď sa jej dostane, užije si ju ako pravá hviezda pod svetlom reflektoru, ako žena, ktorú na večierkoch väčšinou nemajú veľmi v láske. Tŕň v oku a zároveň zlatíčko. Väčšinu času milá i rozkošná. Kto by také čosi nemal rád? Žeby bystrý zrak? Ale kdeže! Vie sa šarmantne usmievať a zároveň zabíjať pohľadom, pomaly a mučivo, tak ako to nik nevie. To dievča, žena, človek nežného pohlavia, predstaviteľka matriarchátu… Ona. Má určitú charizmu, obaľujúc ju ako košieľka zo saténu a predsa, predsa to nie je umelé, vôbec nie, práve naopak- je to úplnou nevtieravou prirodzenosťou, ktorú si málokto všimne, aj keď ňou je silno ovplyvnený. Skoro každý jej pohyb čosi znamená- to snáď u každého. Pohľad, pohyb pier, posunutie obočia pohodenie vlasmi- vyjadrovanie sa len gestikou a mimikou jej nie je cudzie a čítanie neverbálnej reči tiež zvláda, alebo skôr vie. Vyznie takmer perfektne, však? Priateľská, spoločenská, príťažlivá…. Hah. Každý má svoje „tmavé“ stránky, Azalea, alebo aj Lea, nie je výnimkou. Ako by mohla byť? Je len obyčajnou ľudskou bytosťou, žijúcou na Zemi- nič výnimočné. Azalea, pekná rastlina s rôznymi významami, ružovými okvetnými lístkami, ale hlavne- toxický kvietok. Kóma, slabosť, nevoľnosť, smrť. Je toho veľa? Ani nie zďaleka všetko. Nebezpečná rastlinka, ale pre ľudí ani nie, zlé vzťahy má skôr so zvieratami, presne ako nositeľka toho istého mena. Zvieratá ju nikdy nemuseli. Mačky ju škrabali, psy oštekávali a škrečky kúsavali. S najvyššou pravdepodobnosťou je v hĺbke svojej duše zlou osobou, čo ešte neodhalila ona a ani nikto iný. Príde si obyčajne neobyčajná, krásna. Síce sa zdá, že ľahko otvorí svoje srdce komukoľvek, že nemá nijakú osobnú bariéru- opak je pravdou (nielen kvôli ľadovému srdiečku). Málokoho si reálne pustí k sebe, ale keď niekoho nechá preniknúť do svojej bubliny, tak.. Nie, nie je verná a najlepšia priateľka akú na svete môže človek mať. Dostať sa k tej dievčine je ťažké a od nej to nie je o nič moc ľahšie. Prečo? Lakomstvo, jeden z Božích hriechov, preto. Ľahko sa k niekomu pripúta, nahovárajúc si, že ona je tá, čo spútala, nie tá spútaná. Neuveriteľne majetnícka, no nikdy nedáva viac ako dostane. Všimol si to nieto? Zatiaľ nie. Neochota pustiť. Skúste si ju získať, no potom nevzlykajte, pretože ona hryzie, škrabe a bodá, aby ste neutiekli- ale častejšie skôr len manipuluje. Ladne oblapí váš krk bledými prštekmi a donúti vás hrať jej hru. Ľahostajná, ironická. Nestabilná. Je jej všetko jedno, nestará sa o okolie a robí si svoje, no v druhú chvíľu môže vrieskať o život, akoby ste do nej sekali sekerou a skúmali špik v tých belasých kostiach obalených mäsom a kožou. Myseľ toho dievčaťa je príliš… príliš rozlietaná. Je ťažké predvídať, čo spraví. Nie, nie je psychopat, nie je schizák. Nemala by byť. Je nestabilná. Zdá sa, že tá charizma je spôsobená jej vystupovaním v spoločnosti? Tým prvým dojmom slušnej dámy? Bohužiaľ, tá príťažlivosť je v jej tieni osobnosti, čo sa za ňou ťahá, z toho „temného“ v jej dušičke. Ale kto by to bol vedel? Predsa len, je majster. Umelec. Štíhlymi prštekmi prepletá pavučiny lží, či už krásne sladkých či prehnilo jedovatých, do masiek, tvaruje ich ako umelecké diela z hliny a nasádza na seba, keď sa jej to hodí- hodí sa jej to často. Častokrát je sama sebou, no častejšie je kýmkoľvek, len nie sebou.

Původ: Veľká Británia, Londýn

Historie: Narodila sa v obyčajnej nemocnici. Detstvo? Nič moc. Bolo obyčajné, nijak výnimočné. Mala oboch rodičov, hračky, kamarátov i kamarátky, no nijaký sen. Počúvala ako jej kamarátky chcú byť týmto a tamtým, jej také myšlienky na um prišli málokedy. A síce ju bavilo kresliť. Maliarka? Nie, nenapadlo jej to. Spokojne si rástla do výšky a pestovala svoje ryšavé vlásky až sa raz stal zázrak! Pri nákupoch s mamou, kde takmer zaspala ju oslovil muž. Znudene ho počúvala a zobrala si vizitku. Maminka však bola nadšená. To bola šanca! Šanca prilepšiť si rodinný príjem. Nenamietala, dala sa do toho. Ani si už nepamätá koľko vtedy mala, ale bol to jej vstup do šoubiznisu. Znelo to jednoducho? Aj to bolo jednoduché, aspoň podľa nej. Počas tých zopár rokov v tom prostredí sa naučila všeličo a aj vyskúšala všeličo. Drogy, ihly, striekačky, šnupanie, intrigy, hádky i smiech, a bulímia- na tú sa nesmie zabudnúť. Stala sa modelkou pre móla, občas sa objavila na obálkach módnych časopisov. Získala slávu, len takú malinkú, a peniaze, tých bolo dosť. Jej hlavným príjmom však bolo čosi iné- obrazy. Presne tak, rozvinula svoje hobby do práce, aj keď o nikdy nebolo jej snom. Pod pseudonymom vystavovala obrazy a predávala, celkom ju to aj bavilo, asi… O Deerhill síce počula, ale nikdy tam nebola. Nemohla tam byť. Keď sa dopočula povery o duchoch v dedinke Deer Hill, liečebňa už bola fuč. Ako sa tam teda dostala? Hah, veselá príhoda… Sedela vo svojej hotelovej izbe, oddychujúc po náročnom dni. Každý sval na tvári ju bolel, lebo po nej chceli toľko šťastných tvári, že im skoro chcela odtrhnúť hlavy, avšak nespravila to. Sedela na barovej stolička pred bielym plátnom, so štetcom v ruke. Držala ho jemne, zľahka, keď nanášala čiernu farbu na nepoškvrnenú bielobu pred sebou. Obyčajná čiara. Potom však len sedela bez jediného pohybu, štetec sa zľahka dotýkal plátna tak ostal. Sedela bez pohybu. Prázdna. V hlave mala prázdno, celá sa tak cítila a vadilo jej to, iritovalo ju to… Potrebovala odísť. Ani si neuvedomila, čo robí. Nasadila si rukavičky, prehodila kabát na ľahké Šatičky, hodila na seba kožušinku, obula si lodičky a potichu vyšla z hotelovej izby. Všetko robila inštinktívne, nepremýšľajúc. Vonku ju chladný vzduch udrel do tváre, aj tak šla ďalej. Ani nevie ako, ale dostala sa na diaľnici a začula zvuky auta. To sú oni! UŽ ju hľadajú. Nie, nie.. Nie! Ona sa nechce vrátiť. Nechce! Les. Vedľa cesty bol les a Čo jej nenapadlo? Vbehla doň, akoby ju príšery naháňali. Chyba. Konáre stromov ju šľahali do tváre, opätok sa zabáral do mäkkej hliny. Zastala. Nádych, výdych. Pach zeminy jej divoko útočil na čuchové bunky a chladný vzduch objal do bezpečia. Cítila sa.. Cítila sa oveľa lepšie. Osamelá, ale šťastná. Priateľom jej bola príroda. Šum lístia, spev vetru, reč zvery, šepkanie ľudí-.. Nie. Doposiaľ zatvorené oči na tváričke vyvrátenej k lune, sa otvorili. Prudko, akoby ju čosi bodlo do chrbta. Bodlo. Ľudské hlasy. Začala sa triasť, báť. Nie, preto že bola sama v akomsi lese, ďaleko od civilizácie. Preto, lebo nebola dosť ďaleko. A tak sa rozbehla znovu. Rýchlejšie, rýchlejšie.. Tak rýchlo ako sa v lodičkách dalo. Je možné, že hlasy boli len výplodom jej fantázie, ale to nie je podstatné. Nemyslela na to, kam ide. Proste bežala, dokonca prebehla cez železnú bránu, nevšimnúc si ju. Chyba. Dostala sa na miesto, kam by ľudská noha nemala vkročiť. Ocitla sa na mieste, ktorému sa mala oblúkom vyhýbať. Uvedomila si to, neskoro. Nebola síce pacientka z Deerhill, ale ostala tam, neodišla. Ktovie prečo. Bol to ako sen, deň, čo deň blúdila hore dolu a potom si začala zvykať. Najprv len pozorovala ako sa jej živé, teda skôr mŕtve, telo rozkladá a potom… Potom si začala zvykať, že je tu uväznená s tými bláznami.

Galerie: Azalea